Ad: Forbes január 2011

„Keď sa Spojeným štátom nedarí, médiá neodolajú pokušeniu a začnú sa pýtať, či sme sa vydali na cestu novodobej Rímskej ríše. Keď sa Washington v zahraničnej politike správa asertívne, kritici – predovšetkým v Európe – nás obviňujú, že konáme s imperiálnym povýšenectvom a aroganciou,“ sťažuje sa šéfredaktor amerického magazínu Forbes Steve Forbes v komentári v tohtoročnej januárovej slovenskej mutácii.

Už tieto úvodné riadky komentára vyznievajú, jemne povedané, rozpačito. Nám, makroekonomickým neznalcom, sa totiž už niekoľko mesiacov tvrdí, že kríza, ktorá má svoj domicil práve v USA, je zažehnaná a ekonomické krivky a grafy majú stúpajúcu tendenciu. Takže aké „keď sa Spojeným štátom nedarí“...?

Ale to len na margo. Úvaha je totiž o inom – prečo nie je Amerika novým Rímom, a to najmä v kontexte jeho zániku. S. Forbes si v rámci svojich tvrdení berie ako barličku knihu profesora manitobskej univerzity českého pôvodu Václava Smila s príznačným a už použitým názvom Prečo Amerika nie je novým Rímom. Keďže z komentára nie je celkom zrejmé, čo je myšlienka šéfredaktora, čo pána profesora, ťažko sa adresujú postrehy či výhrady. Ale napokon – nie je to jedno? Aby si však slovutní páni nevyčítali (aj keď možnosť, že budú čítať tieto riadky je menej ako minimálna), myslím si, že bude spravodlivé pod citované výroky podpísať prosto – autorov.

A. Pronzato napísal, že prorok má zmysel pre dejiny. A. Paoli dodáva, že prorok dešifruje udalosti a vie v nich čítať. Skrátka, prorok je človek, ktorý pochopil minulosť, voči prítomnosti neostáva v obrannom postoji a je otvorený pre budúcnosť. Spomínaný komentár síce nie je prorocké dielo, autori sa však cez svoje tvrdenia tvária ako novodobí proféti, resp. vyvolávajú ten pocit. Akosi však v svojej analýze zabudli na to, čo je conditio sina qua non nielen každého proroka, ale malo by byť súčasťou mentálnej výbavy aj analytika regionálnych novín – zmysel pre dejiny. A práve tento zmysel v komentári absentuje. Priam žalostne.

Odvolávať sa na to, že USA sú na svetovej scéne stále ešte mladým „faganom“, pretože keď Rím padol, existoval už takmer tisíc rokov, je zavádzajúce. Súčasné možnosti sú totiž iné. Napokon, nielen vedci, ale aj jednoduchí ľudia o nich bežne hovoria, že skracujú vzdialenosti i čas. Aj keď je to obrazné vyjadrenie, zľahka sa dotýka pravdy. Stačí si len porovnať čas potrebný na premiestnenie rímskej légie z Apeninského polostrova do Hispánie s časom potrebným na premiestnenie niekoľkých armád z USA, povedzme, do Iraku... Kým takmer rímsky súčasník potreboval niekoľko hodín na prebehnutie „len“ štyridsiatich kilometrov, aby oznámil víťazstvo Grékov nad Peržanmi, v súčasnosti celý svet sleduje vojnu v priamom prenose v televízii. Čas i vzdialenosti sa síce neskrátili, ale... Sapienti sat. Nehovoriac o tom, že dĺžka trvania akejkoľvek ríše nie sú ani zárukou jej konca, ani jej „večnosti“.

Seriózne nie je ani tvrdenie, že „navzdory rozšírenému mýtu možno Rím len sotva označiť za najväčšiu ríšu na svete“. Predovšetkým – nikto to netvrdí. Je totiž rozdiel povedať, že Rím bol vo svojej dobe najväčšou ríšou vtedajšieho sveta, nehovoriac o dodatku poznaného. Bolo to v čase, keď v Európe, Afrike i Ázii asi sotva niekto vedel o Austrálii či Amerike. A vzápätí porovnať Rímsku ríšu s britským impériom „v čase najväčšieho rozkvetu“ je, jemne povedané, neúctivé miešanie hrušiek s jablkami. Veď ani dnes nikto netvrdí, že USA sú najväčšou krajinou (ak chceme ríšou). Rusi i Kanaďania by sa určite cítili byť dotknutí...

Férové nie je ani tvrdenie, že USA nie sú impériom a že neanektovali nijaké zahraničné územia, ani porazeným krajinám nenanútili trvalú vojenskú vládu. Opakujem a podčiarkujem – férové, nie nepravdivé. V súčasnosti na ovládnutie inej krajiny totiž netreba vojenské čižmy a bodáky. Ekonomická závislosť je totiž „čistejšia“... Stačí sa len pozrieť na nevojenský neokolonializmus v mnohých krajinách, napríklad,  Latinskej Ameriky. Odľahčene by sa dalo povedať, že je to aj lacnejšie. Netreba tam držať vlastné vojenské posádky, správcovia tiež nemusia byť „Amíci“. Stačí, keď domorodí vládcovia hrajú podľa daných nôt...

V tejto súvislosti je veľmi diskutabilné aj tvrdenie, že Rím žiadal od podriadených území, aby odvádzali dane, potrebné na prevádzku ríše. USA oproti Rímu platia za obranu spojencov, takže sú pravým opakom Rímskej ríše. Po prvé: dane od závislých krajín sú zbytočné. Zisky plynúce do Štátov sú x-násobne vyššie... No a o platení za obranu spojencov azda len toľko: V dejinách ľudstva to nie je nič nové. Tendenční historici túto istú metódu buď Rímu vyčítali, alebo označovali za politickú šikovnosť. Záviselo to od toho, za koho „kopali“...

„Nespochybniteľný náskok Ameriky v technológiách nemá v dejinách Ríma paralelu. Rimania netrpeli nedostatkom múdrych hláv, ale k technickému pokroku prispeli len v obmedzenej miere,“ cituje S. Forbes V. Smila. S týmto tvrdením sa dá súhlasiť, aj keď ho nepovažujem za fér. V počítačovej ére sa akosi ľahšie napreduje aj vo vývoji nových technológií. Ale aj odhliadnuc od toho, nikto netvrdí, že Rím sa zapísal nezmazateľne do dejín ľudstva technologickou revolúciou. Navyše, táto pasáž je trochu mimo forbesovsko-smilovskej apologetiky USA. Základný problém totiž tkvie, či USA nebudú nasledovať Rímsku ríšu. Aj s jej koncom. Či ešte lepšie – či USA neskončia ako staroveký Rím. Ak celý komentár speje k myšlienke, že „pád USA by mal obrovské následky, porovnateľné s vlnou tsunami“ a „našťastie pre civilizáciu, úpadok a pád USA sa zatiaľ nekonajú“, tak je to trochu málo. Žalostne málo. Autori totiž pozabudli na to, čo historici najčastejšie uvádzajú ako hlavný dôvod pádu Rímskej ríše. Zabudli na morálku. Toto slovo sa v celom komentári neobjavuje ani raz! Ale práve morálka je príčina, a nie dôsledok. Žiaľ, zo spomínaného komentára latentne vyplýva ako dôsledok. A to je horšie ako spomínaná vlna tsunami. Lenže nielen tsunami sa opakujú. Aj história...